Rusínčina je pre mňa najprirodzenejšia forma jazyka

Vo svojich názoroch má jasno a stretnúť ho je osobitý zážitok. Prednedávnom mu vyšla ďalšia básnická zbierka Tretie krídlo.

Tohto roku ste v rusínčine vydali novú básnickú zbierku Tretie krídlo. O čom je a v čom sa líši oproti predchádzajúcim básnickým zbierkam?

Moju poslednú básnickú zbierku Tretie krídlo považujem za najdokonalejšiu nielen z hľadiska formy, ale aj obsahu. Dokopy obsahuje asi tridsať básni. Venujem sa v nich prevažne prírodnej lyrike spojenej s mladosťou a dozrievaním človeka. V jednotlivých básňach sa popri tom zamýšľam aj nad jeho zmyslom a poslaním. Jedno krídlo označuje dušu, druhé telo a tretie samotný život, ktorý je hlavným leitmotívom diela. Zjednodušene povedané, je to akási filozofia života.

Kedy ste prvýkrát začali písať a čo vás k tomu viedlo?

Písať som začal ešte počas stredoškolských čias na všeobecno-vzdelávacej škole v Humennom. Práve tu vychádzal študentský časopis Cesta mladých. Keďže som navštevoval ukrajinskú triedu, publikovať som začal, prirodzene, v ukrajinčine. V tom istom jazyku som svoje ďalšie básnické prvotiny publikoval aj na vysokej škole. Neskôr som začal prispievať do rôznych prešovských novín a časopisov.

Vaše prvé básnické zbierky (Horská višňa a Sulčná kompozícia ) ste vydali v druhej polovici 80. rokov minulého storočia v ukrajinčine. Prečo ste ich písali práve v tomto jazyku?

V rusínčine sa vtedy ešte písať nedalo. A k tomu som bol presvedčený „ukrajinofil“. Keď sa v súčasnosti dívam na športové zápasy, kde Ukrajina vystupuje, fandím jej. Ide aj o to, že ak si v literárnom vyjadrovaní zvyknete na určitý jazyk, v mojom prípade ukrajinský, ťažko sa prechádza na iný. To isté som neskôr zažil s rusínskym jazykom, v ktorom už píšem dodnes.

Aká literatúra alebo akí spisovatelia vás inšpirovali, prípadne ovplyvnili?

Najviac ma ovplyvnila ukrajinská literatúra. Spočiatku klasická, napríklad Taras Ševčenko alebo Ivan Jakovyč Franko. Z ruskej literatúry som počas vysokoškolských čias čítaval Jevtušenka, Voznesevského alebo Bellu Achmadulinu. Všetci traja už využívali moderné básnické vyjadrovacie formy a to sa mi na nich páčilo.

Po roku 1989 sa na Slovensku rusínska národnosť obnovila a v roku 1995 bol v Bratislave kodifikovaný rusínsky jazyk. Aký dopad mali tieto významné historické udalosti na vašu literárnu tvorbu?

Samozrejme, dôležitý. No ja som začal písať po rusínsky oveľa skôr. Nikto ma nepresviedčal a uvedomil som si to sám. Písať v ukrajinskom jazyku na východnom Slovensku som neskôr metaforicky prirovnával k tomu, akoby som písal po latinsky. Bežní ľudia tomuto jazyku nerozumeli a prirodzene v ňom medzi sebou ani nekomunikovali, hoci sa našli takí, ktorí rozumeli. Vyjadrovať sa v literatúre prostredníctvom ukrajinčiny pre mňa začalo byť umelé. Ani doma na dedine som sa predsa s nikým nerozprával v tomto jazyku, inak by na mňa všetci doteraz pozerali ako na čudáka. Pochopil som, že rusínčina je pre mňa najprirodzenejšia a najvzácnejšia forma jazyka.

Tvoríte básne, prózu, ale aj rozhlasové hry. Pre Divadlo Alexandra Duchnoviča ste dokonca napísali aj divadelnú hru Vtáčie mlieko. Ku ktorej z vymenovaných literárnych foriem máte najbližšie?

Začínal som poéziou, takže lásku k nej prechovávam dodnes. Rád hovorím, že poézia je zmija. Ale nie jedovatá. Jej jed zvyknem prirovnávať k akejsi šťave, ktorá zakaždým pozitívne naštartuje dušu človeka. Ako autora ma zaujímajú aj ďalšie žánre, ktoré spomínate. Spisovateľ by sa mal neustále autorsky prekročovať, skúšať a experimentovať. Umelecká jednotvárnosť mi je cudzia a radšej preferujem originalitu.

Ako vnímate budúcnosť rusínskeho jazyka? Prežije podľa vás rusínska azbuka, ktorou sa aj vy vo vašej najnovšej knihe vyjadrujete popri rusínskej latinke?

Budúcnosť rusínskeho jazyka záleží od všetkých Rusínov. Viac by sme sa ale mali koncentrovať na jeho význam a zmysel. Zachovávame síce svoje tradície a zvyky prostredníctvom folklórnych slávností, no týmto náš materinský jazyk nikdy nezachránime. Rusínske organizácie by mali potrebu jeho používania pred spomínanými slávnosťami viacej uprednostňovať. Nehovorím, že zábava nie je dôležitá, ale pre záchranu jazyka, nie je osnovná. Grécko-katolícka a Pravoslávna cirkev by mala tiež viacej hovoriť o potrebe zachovania rusínskeho jazyka. Mnohé kázne už kňazi hovoria v slovenčine a keď sa náhodou nájde taký, ktorý káže, keď počúvam svätú liturgiu v rádiu, po rusínsky, tak nie raz vypínam rádio, pretože to nedokážem počúvať. Paradoxné je aj to, že ani na pravoslávnej a ani na grécko-katolíckej fakulte sa rusínčina nevyučuje. Myslím si, že by ju tam mali zaviesť. Existuje predsa spisovná norma a kňazi by sa ju mali naučiť, keď už kážu ľuďom. Som smutný, že sa to ešte nezrealizovalo. Ten istý problém predstavujú rusínske školy. Je ich čoraz menej.

Reflektujete mladých rusínskych autorov? Napríklad Maroša Krajňáka – dvojnásobného finalistu ceny Anasoft litera. Píše síce v slovenčine, no vo svojich knihách čerpá námety z rusínskeho prostredia.

Nie, nepoznám ho. Ale keď raz bude čítať tento rozhovor, môže mi svoju knihu cez autora tohto rozhovoru poslať a veľmi rád si ju prečítam. Nechávam mu svoju adresu.

Na akej knihe momentálne pracujete?

Teraz pracujem na prozaickej humoristickej knihe a napísal som asi pätnásť nových básní. Momentálne sa najviac sústredím na preklad ruských básní Alexandra Duchnoviča, ktoré prekladám do rusínčiny. V roku 2015 bude 150 výročie jeho smrti. Chcel by som to dovtedy stihnúť a vydať ich.

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedné OZ Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.

Viac na: www.cemerica.sk